ruwan

...vyvrcholenie
    Citim sa tak trochu trápne ale vcera som napísal dlhý članok ktorý som zameral ako úvodný.samozrejme, že v návale amatérskej prchkosti mi nepomohlo ani amatérske šťastie a akosi sa mi stratil:-(.  Je mi to ľúto, lebo viem, že priblížiť sa k tomu čo človek chce vyjadriť je veľmi ťažké a mám pocit, že sa mi to podarilo. A dnes nepodarí.A samozrejme moja lenivosť. Tá sa mi teraz vysmieva. Dobre vie, že tento môj blog bude bez niečoho, čo má charakter úvodu.
   
Mám vo zvyku vždy pred spánkom premýšľať nad vecami ktoré považujem za vážne a tma rozliata po priestore mojej izby a ohraničujúca pravouhlý priestor naplnený svetlom nočnej lampy bezstarostne postávajúcej pred mojim oknom pridáva mopmentu váhu.
    Nielen v US action films je  počuť vetu: "Verím iba sám sebe..."  , totiž ten večer až príliš často lietala nad rozbúrenými vlnami mojej mysle a z času na čas zosadla na niektorý z ostrovov mojej mysle. Naposledy si pamätám ako usedavo kvíli na ostovčeku strachu zo seba samého.
Vzhľadom na vývin mojej prípravy na štátnu skúšku som bol nútený skonštatovať výrazný rozpor medzi tým čo táto situácia odo mňa vyžaduje a mojim prístupom.  Toto je však druhoradé. Ide mi o niečo iné. Uvädomil som si, že moje vystupovanie a činy sa veľmi výrazne líšia od môjho vnútorného zamerania...teda od mojich plánov. To aký som, očákavanie, akosi nenachádza vyjadrenie v činoch. Nevidím seba vo vyjadrovaní sa činmi. Nemôžem už veriť ani samému sebe!
Veľmi ma to vyplašilo. Hlavne keď som to skonfrontoval s faktom, že v tejto dobe (podľa mojich skúseností) človeku musí záležať jedine na sebe samom. A o to jediné sa opierať.
Strach rástol s počtom konfrontácii s inými skúsenosťami , názormi. Strach však dosiahol svoje vyvrcholenie v momente, keď som si uvädomil, že v podstate všetky moje úspechy ktoré som mal v úmysle vädome dosiahnuť sa zrealizovali v podstate mimo mňa. Vyšli teda zhodou okolností a ja som bol iba druhotriedny faktor. A neúspechy? Stačí uplatniť argument a contrario a výsledok je v podstate rovnaký....

    Bolo mi smutno a mal som strach zároveň. Vnútorný nepokoj a hlboké sebasklamanie sa však už znova s podporou nastupujúceho spánku začínalo premieňať na vnútornú apatiu ale spomienka zostala. Bezvýsledne. Dnešný deň som znova zamenil za zbytočnosti ktorým neprisudzujem význam...nebyť tých pár chvílok zabudnutia ktoré mi prinášajú, tak sú úplne totálne bezvýznamné.
Ďakujem.
.......záver
Viem, mám tu asi plno  chýb....písal som to však naponáhlo a aj tak je obsah viac ako forma.